SLOVENSKO NIE JE KOLÓNIA ZÁPADU: ŽIADNE KVÓTY NEPRIJMEME
ĽUBOŠ BLAHA
Slovensko nebude rešpektovať rozhodnutie Európskej únie o zavedení povinných kvót. Naopak, bude žalovať Európsku úniu za to, akým nezmyselným a škodlivým spôsobom rieši migračnú krízu. Som hrdý na to, že Slovensko sa vzoprelo diktátu väčšiny, a že upozornila na „valec“, ktorým EÚ nahrádza svoju neschopnosť nájsť konsenzuálne riešenie.
Som presvedčený, že nám držia palce aj priatelia z Českej republiky, ktorých srdečne pozdravujem do Frýdku-Místku: málokde som sa cítil tak dobre, ako na Vratimovských odborných seminároch, kde som bol s publikom doslova na jednej vlne. Úprimní ľavičiari vedia, že pravda je na našej strane, a že je najvyšší čas vzoprieť sa západným veľmociam, ktoré ženú Európu do záhuby.
To, že sa Slovensko vzoprelo diktátu väčšiny, môže mať pre EÚ ďalekosiahle účinky: veľmoci pri rozhodnutí o kvótach bezprecedentne porušili konsenzus ako hlavné pravidlo rozhodovania v Európe pri kľúčových otázkach. Ak by to hladko prešlo, otvorila by sa Pandorina skrinka. Slovensko dnes bojuje nielen proti kvótam, ale aj o budúcu podobu EÚ. Buď sa únia definitívne premení na veľmocenský diktát väčšiny, alebo sa vrátime ku konsenzuálnej demokracii, dialógu a rešpektu k menším štátom.
Ako marxista som vyrastal na textoch Marxa, Marcuseho či Sartra, ale i anarchokomunistov Chomského či Bakunina a áno, je pre mňa úplnou prirodzenosťou, že právo na odpor považujem za najhlbšiu podstatu slobody. A áno, boj za slobodu a principiálne postoje sú vecou charakteru, čo žiaľ nie je prípad našej pravicovej opozície na Slovensku. Tá stiahla chvost okamžite, ako EÚ prehlasovala Slovensko, Česko, Maďarsko a Rumunsko. My chvost nestiahneme. Lebo na rozdiel od slovenskej pravice my charakter máme.
Na to, aby mal človek charakter, nemusí byť marxista, aj keď to boli práve marxisti, ktorí za ostatné desaťročia preukázali najviac charakteru – v čase, keď sa prevracali kabáty. Keby ale pravičiari čítali vlastné autority, možno by prišli na to, že právo na odpor patrí medzi tie najzákladnejšie práva aj v ich vlastných ideologických rodokmeňoch. Keby si prečítali trebárs otca liberalizmu Johna Locka či ikonu konzervativizmu Tomáša Akvinského, možno by našli odvahu - o práve na odpor hovoria aj oni... Vždy to však bola predovšetkým ľavica, ktorá sa vedela postaviť na odpor voči nespravodlivosti. Dnes slovenská ľavica stojí proti diktátu väčšiny, stojí proti povinným kvótam a bojuje za demokratickú Európu.
Keď západní pokrytci urážajú Strednú Európu...
Západná propaganda vytvára zo Strednej Európy xenofóbny región, ale to je čistá lož. Slovensko odmieta kvóty z praktických, nie z hodnotových dôvodov. Interpretovať skeptický postoj stredoeurópskych štátov voči kvótam ako prejav xenofóbie je účelové a navyše urážlivé. Vytvára sa takto dojem, akoby západné štáty boli humanistickejšie a solidárnejšie. To je ale zjavný nezmysel. Spomeniem štyri dôvody, ktoré sa dotýkajú oboch migračných vĺn, ktoré sa zdvihli v roku 2015 – z Afriky aj Sýrie.
Po prvé, sú to predovšetkým západné veľmoci, ktoré po stáročia vykorisťovali svoje kolónie v Afrike, zotročili tamojších ľudí a vďaka ich otrockej práci vybudovali svoje národné bohatstvo. Mimochodom, dodnes sú to najmä západné koncerny, ktoré naďalej pôsobia v Afrike a zaobchádzajú s miestnym obyvateľstvom s neuveriteľnou brutalitou (najvypuklejšie prípady extrémneho vykorisťovania a zotročovania sú asi v Kongu, kde západné koncerny ťažia koltán). Povedzme si to na rovinu: keď ide o ekonomické záujmy, Západ je asi tak humanistický a solidárny, ako Ivan Mikloš.
Po druhé, sú to predovšetkým západné veľmoci a ich armády, ktoré rozmlátili Irak, Afganistan, Sýriu či Líbyu, pričom – a to treba zdôrazniť — posledná spomínaná krajina bola za čias Kaddáfího nárazníkom pred vlnami migrantov do Európy. Nebyť agresívnych vojen USA, dnes by do Európy neprúdili státisíce utečencov. Mnohé západoeurópske veľmoci na týchto absurdných vojnách, ktoré destabilizovali celý región, výdatne asistovali, takže dnes je dosť pokrytecké, ak sa hrajú na tých najväčších humanistov.
Po tretie, občianske vojny v Afrike (odtiaľ potom prúdia utečenci) sú pre západné zbrojárske firmy fantastický biznis a zbrane do Afriky prúdia najmä zo štátov G8. Opozíciu v Sýrii, ktorá rozpútala občiansku vojnu, takisto vojensky podporujú západné veľmoci. Len opätovne podotýkam, že to sú akože tí chrumkavučkí humanisti, ktorí nás dnes poučujú o tom, čo je to solidarita. Niekto cynickejší ako ja by mohol povedať, že vlny utečencov, ktoré prúdia do západnej Európy si západné veľmoci do veľkej miery vykoledovali. V indickej filozofii sa tomu hovorí karma… Niekto tu očividne žne, čo zasial… Ale zdá sa, že o svoju žatvu by sa rád podelil… Westernizácia pozitív, europeizácia negatív – dobre tomu rozumiem?
Čo je však asi najdôležitejšie, apely na solidaritu s utečencami sú v súčasnej debate o kvótach často úplne falošné, pretože kvóty predsa nie sú primárne o pomoci pre Afričanov či Sýrčanov, ale o pomoci pre najbohatšie štáty Európy. Práve tam by utečenci skončili, ak by sme to nechali na ich spontánne rozhodnutie. Kvótami a nútenou internáciou azylantov v jednotlivých štátoch Európy teda paradoxne zachraňujeme Francúzov či Nemcov, nie Sýrčanov či Eritrejčanov… Toto má byť ten deklarovaný humanizmus, tá veľká solidarita so slabšími?!
V Európe by dnes nemala stáť otázka, kto je solidárnejší a kto nie. Každý by mal pomáhať, o tom niet pochýb. Líšia sa ale spôsoby, ako môžeme pomáhať. Pre multikulturálne štáty, ktoré po stáročia spolunažívajú s Afričanmi či Arabmi, je prísun ďalších utečencov niečo, na čo sú pripravení kultúrne, ekonomicky aj infraštruktúrou (majú tam svoje komunity, mešity, školy, ako aj prispôsobený sociálny systém). To však neplatí pre nás.
Pre krajiny Strednej Európy, kde Afričana či Araba s výnimkou veľkých miest stretnete tak raz za uhorský rok, ide o strategické rozhodnutie, ktoré môže mať závažné dôsledky na stabilitu spoločnosti. Takéto rozhodnutie sa nerobí zo dňa na deň a už vôbec nie na pokyn niekoho, kto nemá šajnu o slovenskej realite. Na prijímanie väčšieho počtu utečencov je potrebné urobiť dlhodobú prípravu, musí ísť o postupný a dobrovoľný proces, s ktorým sa väčšina ľudí bude schopná stotožniť. Nie preto, že by sme nechceli pomáhať utečencom, ktorých je – ako som presvedčený – úprimne ľúto drvivej väčšine Slovákov, ale preto, že isté procesy proste neurýchlite. Šokové terapie môžu mať katastrofálne následky, stredná a východná Európa si to nie tak dávno zažila v ekonomickej oblasti.
V západnej Európe spolunažívajú s Afričanmi či Ázijčanmi po stáročia (Francúzsko, Holandsko, Británia), či aspoň po desaťročia (Nemecko, Rakúsko, Švédsko). Od strednej Európy sa očakáva, že sa odrazu príkazom premení na multikulturálnu spoločnosť za niekoľko týždňov. A keď Stredná Európa krúti hlavou, že povinné kvóty sú nerealistické, vyzýva k princípu dobrovoľnosti, keď hovorí o postupných krokoch a upozorňuje na riziká, tak ešte z Bruselu ukazujú prstom, akí sme vraj nesolidárni či nebodaj xenofóbni. Je to arogantná a absurdná skratka, ktorá absolútne neberie do úvahy historické a kultúrne špecifiká.
Ak niekto predpokladá, že tie isté riešenia, aké fungujú v multikulturálnom Paríži, budú automaticky fungovať aj na Orave, tak je proste neskutočne naivný, bez ohľadu na to, v aké ideály verí. Všetci chceme pomôcť ľuďom v núdzi, ale musíme byť realisti a vychádzať z takej reality, aká je, nie z takej, akú by sme ju chceli mať… Tu predsa nejde o plané gestá, ale o udržateľné riešenia.
Z humanistického hľadiska ja iróniou aj to, že nútená internácia (kvóty) nepomôže ani samým utečencom (chcú ísť tam, kde majú svoje komunity, čiže na západ) a nepomôže ani našej spoločnosti (hrozí tu ozaj nechutný nárast neonacizmu). Najčudnejšie však je, že solidaritou sa oháňajú tí, ktorí chcú proti slobodnej vôli utečencov násilne držať týchto ľudí v krajinách, kde nechcú žiť. Základným princípom solidarity je starosť o potreby tých, ktorým pomáhame. V diskusii o migrácii sa však najhlasnejšie solidaritou oháňajú tí, ktorí v skutočnosti úplne ignorujú potreby a preferencie azylantov a chcú ich nehumánne internovať v krajinách podľa nejakých umelých matematických vzorcov. Takto to vyzerá, keď sa o humanizmus pokúša byrokratická mašinéria, ktorá pripomína ďaleko viac stroj než ľudskú bytosť. Jediné humánne riešenie je dať migrantov možnosť, aby si sami vybrali, v ktorej krajine EÚ požiadajú o azyl. Áno, znamenalo by to záťaž pre západné štáty, lebo práve tam mieria migranti. Asi karma… ale celkom určite – humanizmus! Prečo vlastne západní humanisti namietajú?
Kvóty sú slepá ulička. Narobia viac škody ako úžitku. Hľadajme radšej skutočné a dlhodobé riešenia. V prvom rade musíme začať vnímať utrpenie Afriky ako vnútorný problém Európy a pomáhať Afričanom v Afrike, inak sa ťažkostiam s migráciou nevyhneme ani do budúcnosti. Kým sa budeme zaoberať len operatívnymi a nedomyslenými riešeniami ako sú kvóty, ďalej nám bude unikať podstata: skutočný humanizmus spočíva v záchrane Afriky, nie v nútenej internácii Afričanov v strednej Európe… Nebezpečné sú oba extrémy: tak technokratický “kvótizmus”, ako aj primitívna xenofóbia. Potrebujeme tak humanizmus, ako aj realizmus. Na jednej strane nemôžeme dopustiť, aby sa chudobní Európania rozoštvávali s chudobnými Afričanmi, zatiaľ čo skutočné problémy chudoby vo svete nikto nerieši. Na druhej strane nemôžeme prijímať umelé, experimentálne riešenia, vrátane kvót, ktoré v konečnom dôsledku nepomôžu nikomu, ani Európe, ani Afrike.
Niektoré veci sa už napraviť nedajú. Západné veľmoci sa potrebovali zbaviť Kaddáfího, ktorý síce nebol žiaden demokrat, ale počas jeho vlády bola Líbya stabilná krajina s relatívne vysokou životnou úrovňou. Bola to osudová a hlúpa chyba. Dnes je aj kvôli západnej vojenskej intervencii krajina utopená v krvi, prebieha tam občianska vojna, je tam chaos, chudoba, mizéria. Takto to končí, keď sa niekto nezamýšľa nad dôsledkami. Líbya je dnes rajom pre prevádzačov migrantov a preto sa nemožno čudovať, že do Európy prúdia v takých množstvách. To isté platí o Sýrii: kým sa Západ nezačal vŕtať do Sýrie, Assadov režim udržiaval v Sýrii stabilitu. Odkedy sa Západ rozhodol zbaviť sa Assada, Sýria je utopená v krvi. Čo sa stalo, už sa neodstane, ale zodpovednosť by nemala byť premlčaná: ten, kto rozmlátil Líbyu, by mal niesť zodpovednosť za svoje činy. To platí aj pre vojny v Iraku či v Sýrii. Ak majú byť príčiny problémov vyvolané západnými veľmocami, zatiaľ čo negatívne následky máme „solidárne“ zdieľať naprieč celou Európu prostredníctvom povinných kvót, niečo tu riadne smrdí.
Bez ohľadu na vinníkov však Európa ako celok môže prispieť k dlhodobým riešeniam migrácie. Cieľ je jasný: pozdvihnúť životnú úroveň v Afrike, aby Afričania nemali potrebu emigrovať. Ako na to? Niekoľko radikálnych riešení by určite pomohlo. Napríklad rádovo zvýšiť rozvojovú pomoc Afrike a prestať ju podmieňovať neoliberálnymi reformami. Zakázať vývoz zbraní do Afriky. Reálne sprístupniť africké poľnohospodárske produkty na európsky trh. Odpustiť dlhy chudobným africkým štátom. Bojovať proti daňovým únikom v Afrike, na ktorých ryžujú západné korporácie. Tvrdo zasiahnuť proti brutalite západných koncernov, ktoré ťažia a podnikajú v afrických štátoch. Sústrediť sa na sociálne otázky, nie len na liberálnu demokraciu a práva menšín. Dalo by sa pokračovať.
Predovšetkým musíme začať vnímať Afriku ako náš domáci problém a nie ako nejakú charitu, na ktorú si v Európe spomenieme až niekedy úplne na konci, keď už máme vyriešené všetky domáce problémy, vrátane práv hydiny na dostatočný výbeh.
Západ po stáročia dusí Afriku a teraz sa čuduje, že tu máme problém. Je v tom veľa cynizmu a pokrytectva. Riešenie tohto problému však nie je v tom, že do Európy presťahujeme miliardu Afričanov. Riešenie nie je ani v tom, že sem presťahujeme len tých náhodných šťastlivcov, čo zaplatili prevádzačom a dostali sa cez more. Riešenie je len jedno: Západ konečne musí prestať vykorisťovať Afriku a reálne jej pomôcť pozviechať sa. Všetko ostatné sú len dymové clony na odpútanie pozornosti a rozoštvávanie európskych štátov navzájom.
To isté platí aj pre Sýriu. Západné veľmoci musia pochopiť, že bez pomoci Ruska tento problém nevyriešia. Musia zabudnúť na nechutnú rusofóbiu, ktorú za ostatné roky šíria. Spoločne s Ruskom môžu poraziť Islamský štát, ale bez podpory Assada a Iránu to nepôjde. Západ uvrhol Blízky východ do chaosu. Je najvyšší čas upratať a bez Ruska to nepôjde.
Skutočná ľavica nenaskočí na hák západnej propagandy
Ako sa ma k tomuto celému postaviť ľavica? V prvom rade nesmie naskočiť na lacnú propagandu západných veľmocí. Ako politik sa venujem medzinárodným vzťahom iba niekoľko rokov, ale aj tých niekoľko rokov ma naučilo jednu veľkú pravdu: v medzinárodnej politike, vrátane tej európskej, nejde primárne o hodnoty, ale predovšetkým o záujmy. Ja viem, ako marxista som to mal vedieť už dávno, ale predsa: nič vás nenaučí životu lepšie, ako život sám. Ak vám nejaký politik či diplomat zo Západu verklíkuje navoňané rečičky o slobode, demokracii a ľudských právach, prvé, nad čím musíte rozmýšľať, je, čo tým sleduje – koho záujmy.
Prvýkrát som si túto pravdu uvedomil, keď som na medzinárodných fórach počúval srdcervúce prejavy západných politikov o tom, ako treba udržiavať sociálny štát, zvyšovať platy, posilňovať sociálne práva, chrániť ľudí v Európe. Ako ľavičiara ma to, samozrejme, oslovilo. Vypočul som si aj kritiku strednej a východnej Európy za to, že svojimi nižšími sociálnymi štandardmi a nižšími daňami vytvára tlak na západné sociálne štáty a oslabuje celý európsky sociálny model: áno, z teoretického hľadiska to dávalo perfektný zmysel.
Ale realita bola úplne iná: tie isté bohaté západné štáty, ktorých predstavitelia na európskych fórach poučujú chudobné východné štáty, že by mali byť sociálnejšie, potom v reálnej politike tlačia na znižovanie sociálnych štandardov, keď obhajujú záujmy svojich firiem a korporácií, podnikajúcich v strednej a východnej Európe. V konečnom dôsledku sú príčinou nižších sociálnych štandardov v krajinách takzvanej semiperiférie práve oni, pretože ich primárnym cieľom je chrániť záujmy svojich korporácií. Pekné rečičky, drsné skutky. Taká je európska politika! A aktuálna diskusia v EÚ o kvótach je len ďalším z dôkazov, ako nechutne sa zneužívajú veľké a krásne hodnoty či ideály na cynickú a arogantnú reálpolitiku veľmocí.
V medzinárodnopolitickej teórii sa tejto paradigme hovorí – realizmus. Podľa realistickej paradigmy sú hodnoty a ideály zväčša iba nástroje, ktoré veľmoci zneužívajú na presadzovanie svojich mocenských záujmov. Robia tak, aby vytvorili zdanie legitimity. Antonio Gramsci tomu hovoril hegemónia: ide o to, vytvoriť dojem, že záujmy vládcov sú vlastne záujmami nás všetkých.
Alebo, aby sme sa neodvolávali iba na marxistov, použime myšlienku klasika ekonomického liberalizmu Vilfreda Pareta: ľudia podľa neho niečo inštinktívne chcú alebo nie (Pareto hovorí o tzv. „rezíduách“); a potom si dodatočne vymýšľajú ideológie, aby tieto svoje pocity podporili konzistentnejším a logickejším systémom myšlienok (Pareto tieto umelé, vzletné konštrukty nazýva „deriváty“). Platí to aj pre štáty: ak, povedzme, USA chcú napadnúť Irak, tak ho jednoducho napadnú; následne sa vymyslí nejaká obskúrna teória, ktorá s odvolávkou na všeľudské hodnoty takýto útok navonok ospravedlní.
Pre príklady netreba ísť ďaleko do minulosti. Stačí si spomenúť na ukrajinskú krízu. Západ mal záujem o nové teritóriá smerom na východ, ktoré podľa pôvodných dohôd ešte z konca studenej vojny mali ostať neutrálne. Pripravil pôdu pre ďalšiu z farebných revolúcií, ktoré oslabovali vplyv Ruska ako regionálnej mocnosti. Rusko tentoraz tvrdo zareagovalo a tak bolo treba spustiť ideologický útok: vymyslel sa čiernobiely ideologický konštrukt, podľa ktorého dobručká a srdiečková Ukrajina bojuje o slobodu, demokraciu a ľudské práva (s pomocou ešte lepšieho a srdiečkovejšieho Západu), zatiaľ čo zlé, hnusné, agresívne, imperialistické Rusko ju bezcitne napadlo a pripravilo o slobodu. Oheň, síra a tak.
Variácií na tento nezmysel sme sa napočúvali toľko, že sa mi to už ani nechce rozpisovať. Pointa je, pochopiteľne, úplne iná: západné veľmoci mali ekonomický záujem na nových trhoch, ako aj bezpečnostný záujem nad strategickým územím, ktorým by ľahšie držali v šachu konkurenčnú veľmoc, Rusko. Bolo treba nájsť chrumkavučký príbeh, ktorým by bol tento expanzívny reálpolitický cieľ zabalený do pekného obalu a zaviazaný ružovou stuhou. Použitý bol slovník, ktorý zaberá na liberálnu strednú triedu na Západe, a teda slovník demokracie, slobody, humanizmu a ľudských práv. Klasika, nič nové.
Napokon, nebolo to prvýkrát za posledné roky. Len Spojené štáty takto pod rôznymi „humánnymi“ zámienkami rozmlátili celý Blízky východ, nehovoriac o bombardovaní Juhoslávie. Izrael si chráni „národnú bezpečnosť“ zabíjaním Palestínčanov a protiprávnym stavaním osád na suverénnych palestínskych územiach už niekoľko desaťročí. Američania s odvolávkou na „slobodu“ šikanovali Latinskú Ameriku od 19. storočia a snažia sa o to dodnes. Od Vietnamu až po Sýriu: vždy bolo treba vymyslieť príbeh o čírom Zle, ktoré treba v mene humanizmu zničiť. Klasika, nič nové.
Ideológia zohráva úlohu nielen vo vojnách, ale aj v globálnej ekonomike. Západné veľmoci kryjú svoje nadnárodné koncerny, ktoré po celom svete zotročujú miestne obyvateľstvo a v niektorých štátoch ako Kongo dokonca prostredníctvom najatých milícií vyvražďujú milióny ľudí, ale aj v týchto prípadoch sa vždy nájde nejaký pekný humanistický príbeh, ktorým upokoja svedomie rozmaznanej strednej triedy na Západe: veď si len zoberte, koľko naše láskyplné, dobrotivé a cukríčkové koncerny vytiahli ľudí z chudoby, keď im dali prácu vo svojich sweatshopoch... A tak. Klasika, nič nové.
V medzinárodnom obchode je občas takisto treba použiť takéto ideologické mimikry. Keď USA potrebovali dotlačiť Európsku úniu k odstráneniu ochranárskych praktík v poľnohospodárstve, zaobalili to skutočne majstrovsky: v roku 2001 na rokovaniach WTO v Dohe obvinili EÚ z toho, že Európania svojím protekcionizmom ťahajú ku dnu rozvojový svet. Voľný obchod, samozrejme, sťahuje Afriku dole ešte viac, ale to v tej chvíli bolo jedno: USA prinútila EÚ čiastočne ustúpiť, lebo šikovne vmanévrovali Európanov do trápnej pozície, že škodia rozvojovému svetu, čím dostali EÚ do defenzívy.
USA, samozrejme, nešlo o žiaden humanizmus, napokon, Američania tlčú rozvojový svet ako málokto. Ale keď sa dá zneužiť humanistická rétorika, prečo nie? A pritom nešlo o to, že by chcel niekto pomôcť chudobnej Afrike. Išlo o americké hormonálne hovädzie mäso a geneticky modifikované organizmy, ktoré sa USA dlhodobo snažia presadiť na európsky trh. Pomenovať svoj reálny záujem však neprináša výsledky, a tak treba vždy nájsť nejaký peknučký, srdcervúci príbeh: a tak sme tu mali nehumánny protekcionizmus EÚ, akoby neregulovaný voľný trh bol humánnejší. Klasika, nič nové.
Najčerstvejší prípad falošnosti Západu sú povinné kvóty na migrantov, ktoré vraj majú vyriešiť utečeneckú krízu v Európskej únii. V prvom rade si treba uvedomiť, aké má kto v tomto príbehu reálne záujmy. Najbohatšie západné štáty EÚ (napr. Nemecko), ktoré sú cieľovými štátmi pre drvivú väčšinu migrantov, majú záujem na prerozdelení bremena. Nárazníkové štáty, v ktorých migranti vstupujú do EÚ (napr. Grécko), majú takisto záujem na prerozdelení migrantov prostredníctvom kvót, ale vyhovovalo by im každé riešenie, ktoré by ich odbremenilo, a teda aj spontánny odchod migrantov do cieľových krajín. To bude asi dôvod, prečo ich nezodpovedne púšťajú ďalej...
Potom tu máme druhú skupinu záujmov. Chudobnejšie štáty EÚ, ku ktorým by utečenci zablúdili maximálne počas cesty do Nemecka, majú takisto svoj záujem: nestratiť kontrolu nad procesom, podľa ktorého sa rozhoduje o rozdelení bremena. Ich záujmom je teda odmietať povinné kvóty. Ako sa kedysi hovorilo v amerických kolóniách, ktoré sa búrili proti britskému impériu: no taxation without representation. V dnešnej situácii by sme to mohli pozmeniť na: žiadne bremená bez nášho súhlasu. Áno, hovorím aj o strednej Európe, ktorá logicky odmieta povinné kvóty. Nuž a posledný aktér v tejto politickej rovnici? Utečenci. Ich záujem je očividný: dostať sa do cieľových štátov a tam ostať žiť. Čiže, takisto žiadne kvóty... Toto sú záujmy a nasleduje – ideológia.
Najskôr si vysvetlime, čo by znamenalo, ak by sme sa principiálne držali humanistického postoja a nenechali sa zneužívať ideologickým marketingom Západu. Ak by sme chceli byť čo najhumánnejší, tak by sme logicky sledovali záujmy tých najzraniteľnejších. To znamená: utečencov. Čo je najhumánnejšie voči utečencom? No predsa splniť im želanie a nechať ich plynúť na Západ, kde by ostali žiť. Tak by to aj dopadlo, keby sme veciam nechali voľný priebeh: státisíce migrantov spontánne prúdia do Nemecka a ďalej. V strednej či východnej Európe by neskončil nikto. Východisková situácia je teda z pohľadu humánnosti optimálna: je len otázkou času, kým všetci utečenci zo Sýrie, skončia vo svojej cieľovej krajine. S takouto alternatívou nemôže mať morálny problém žiaden ochranca ľudských práv ani humanizmu. Z hľadiska humanizmu ide o čisté riešenie.
Navyše, ak by utečenci skončili v krajinách, ktoré reálne zapríčinili destabilizáciu Sýrie, Líbye, Iraku a ďalších štátov (nechcem ukazovať prstom, ale nie, Slovensko nie je medzi nimi), dalo by sa hovoriť aj o akejsi karme. Už som to spomínal. A možno by sa tieto mocnosti poučili a nabudúce by svoje bombardéry nechali v hangároch. Ktovie. Nehovoriac o ďalšom „automatickom stabibilizátorovi“: tým, že utečenci spontánne prúdia do najbohatších štátov, zaťažujú práve tie štáty, ktoré sú ekonomicky a sociálne najlepšie pripravené na riešenie ich situácie. Mimochodom, argumenty o tom, že veľmoci nemajú dosť kapacít na to, aby prijali všetkých utečencov zo Sýrie vyznievajú dosť alibisticky, keď uvážime, že v jednom z najchudobnejších štátov sveta, v africkej Tanzánii, dokázali prijať státisíce utečencov z Konga... Ale k západnému alibizmu sa ešte dostaneme.
Aby sme si to zhrnuli: ak by sme boli najväčší humanisti, nijaké kvóty by sme nezavádzali a nechali by sme všetkých utečencov v súlade s ich želaním v západných veľmociach, kam spontánne plynú. Majú tam rodiny či komunity, sociálne zabezpečenie, náboženskú infraštruktúru. Žiaden problém! Teda aspoň z hľadiska morálky. Lenže tu nastupuje reálpolitika. Alebo, ako by cynicky povedal Nietszche, doterajšie riešenie je – ľudské, príliš ľudské.
Prirodzene, veľmoci nechcú prijať všetkých utečencov, lebo to nie je v ich záujme. Jasné, že by to zvládli, ale nechcú to. Jednoducho to nechcú. Povedzme Nemecko môže mať objektívny záujem na prijatí pomerne veľkého počtu utečencov, pretože to má preň ekonomickú racionalitu (nedostatok pracovnej sily v Nemecku) alebo to pomáha politickým cieľom konkrétnych politických subjektov (Angela Merkelová svojou ústretovou politikou voči migrantom de facto vygumovala svojho najväčšieho rivala, sociálnych demokratov z SPD). Ale od určitého počtu je prijímanie ďalších utečencov v protiklade k národným záujmom veľmocí, vrátane Nemecka. A tu sa začína politická hra. Musia vymyslieť ideologickú konštrukciu, ktorá by tieto ich partikulárne záujmy odrážala.
O čo ide? Je potrebné prinútiť ostatné chudobnejšie štáty EÚ, aby prijali kvóty a odbremenili bohaté veľmoci. Ak sa budú vzpierať, treba ich označiť za nesolidárnych a nehumánnych. A tak sa dostávame ku krásnemu paradoxu: za solidárnych a humánnych sú označovaní tí, ktorí sa chcú utečencov zbaviť, respektíve tí, ktorí kašľú na skutočné želanie utečencov, ich slobodu a ľudské práva; a za nesolidárnych a nehumánnych sú označovaní tí, ktorí nechcú utečencov nasilu deportovať ani internovať vo svojej krajine a odmietajú preto kvóty.
Nenechajte sa pomýliť západnou propagandou: záujem strednej Európy a utečencov je ten istý, a teda ten, že kvóty treba odmietnuť. Ale dokonalým ideologickým manévrom západných veľmocí sa podarilo európsku verejnosť presvedčiť, že je to naopak, a že o dobro utečencov ide paradoxne západným veľmociam. Pritom, niektoré z týchto veľmocí nielenže spolu s „Veľkým bratom“ výdatne dopomohli k tomu, že ich domovské krajiny sú utopené v krvi, ale ešte aj odmietajú prijať všetkých utečencov a skrývajú sa za nezmyselné kvóty, aby sa ich zbavili. Podstatné však je, že svoj sebecký záujem dokážu „predať“ tak, akoby oni boli nositeľmi ľudskosti, zatiaľ čo všetci ostatní sú tí zlí, nesolidárni, nespravodliví. Klobúk dolu pred západným marketingom: dajte im dobrý dôvod a aj z Jacka Rozparovača vám za pár mesiacov urobia svätca. V tomto sú naozaj dobrí, to im treba nechať.
Ako to už býva, aj v tejto mocenskej hre sa zo strany západných veľmocí cynicky zneužíva dobre známa kategória ľudských práv. Keď je treba pokarhať strednú Európu za to, že kritizuje nekontrolovaný príval migrantov, tak sa hovorí o ľudských právach utečencov. Nikoho nezaujímajú argumenty o tom, že ochranu života a základných ľudských práv majú utečenci zabezpečenú aj v Turecku, nehovoriac o ďalších tranzitných štátoch na ich ceste do Nemecka. „No dobre teda,“ zaznieva zo strednej Európy, „tak teda chráňme ľudské práva a slobodu utečencov do dôsledkov a nechajme ich prejsť na západ, do Nemecka, do Holandska, do Švédska, kam chcú všetci ísť“. Pozor, pozor, to už sa Západu nehodí.
Keď sa argumentácia o humanizme a ľudských právach obráti voči západnej Európe, tam už majú zrazu ľudské práva svoje limity: zo Západu odrazu znie, že „neexistuje ľudské právo na výber krajiny, v ktorej bude utečenec žiť!“. No výborne! Takže ľudské právo na cestu z bezpečného Turecka do bezpečnej Európskej únie existuje, a preto treba otvoriť náruč, ale ľudské právo na cestu z bezpečného Maďarska do bezpečného Nemecka už nie, a preto treba utečencov rozdeportovať po celej Európe... Akosi sa v tom celom našim západných súdruhom stráca elementárna logika. Nečudo. Západ sa utápa vo vlastnej ideológii a dôvod je jasný: za všetkými tými peknými rečičkami o ľudských právach, slobode, humanite a solidarite je len cynická reálpolitika veľmocí a ich úzke mocenské záujmy.
Ideológia je dôležitá na to, aby si Západ svoje záujmy ošetril po dobrom. Nemýľme sa však. Ak to nejde po dobrom, tak to ide po zlom. Ak západné štáty nedokážu svoje záujmy presadiť falošnými a nekonzistentnými výzvami na solidaritu s utečencami, tak začínajú vyhrážky: „nechcete sa podvoliť, tak vám zoberieme eurofondy!“ Už aj takéto brutality zaznievajú od niektorých Západniarov, aby spacifikovali neposlušnú strednú Európu.
Opona sa otvára. Niektorí západní politici sa očividne pozabudli a prestali o Európskej únii hovoriť v ideologickom žargóne, podľa ktorého je Európa o rovnosti, diskusii, demokracii. Zahodili ideologické floskule a prešli priamo k podstate: ak nebudeš skákať, ako my chceme, tak ťa potrestáme. Sme mocnejší, sme bohatší, sme silnejší. Podriaďte sa, lebo uvidíte... Karty sú odhalené: tam, kde sa končia srdcervúce rečičky o ľudských právach a demokracii, tam nastupuje tupá sila... Čiže, ak tomu správne rozumieme, rečičky o demokratickej Európe sú len rečičky a realita je nasledovná: keď sa niekto vzoprie, veľmoci neváhajú použiť svoju ekonomickú a mocenskú prevahu na neokoloniálne vydieranie menších a slabších štátov. Skvelé! Som si istý, že presne v takejto európskej rodine sme všetci túžili žiť: na večné časy a nikdy inak! Čo sa vlastne nepáčilo západným „demokratom“ na Brežnevovej doktríne?
Ale vráťme sa ku kvótam. Malá rada pre všetkých, ktorým skutočne záleží na osude utečencov: ak ste náhodou naleteli Západu a myslíte si, že podporou kvót pomáhate utečencom, čo najrýchlejšie sa zobuďte. Kvóty nie sú ani prejavom humanizmu, ani prejavom rešpektu k utečencom. Utečenci chcú ísť na Západ, nechcú kvóty. Jedinými, komu kvóty vyhovujú, sú bohaté západné štáty, ktoré sa chcú zbaviť časti utečencov. A nenechajte sa obalamutiť tým, že Nemecko prijíma oveľa viac utečencov ako povedzme my. Utečenci tam spontánne smerujú. Nemci ich nezvážajú z nejakej proaktívnej ľudskosti. Nezabúdajme, že v Turecku boli sýrski utečenci niekoľko rokov a nikomu v Nemecku ani len nenapadlo starať sa o ich osudy s takou hystériou, ako dnes. Čiže, toto nie je o humanite Nemcov či iných západných veľmocí. Oni sú len realisti.
Východiskom nie je to, že Nemci dobrovoľne prijímajú utečencov a chcú, aby boli solidárni aj iní. Východiskom je, že Nemecko je prirodzenou cieľovou krajinou, do ktorej utečenci spontánne prúdia. A nemeckí „humanisti“ iba s predstihom riešia problém, ktorému budú aj tak o chvíľu čeliť, ak sa nič nezmení: v Nemecku skončia státisíce ľudí nie preto, že to chcú Nemci, ale preto, že to chcú utečenci. Nikto v západnej Európe si so samej lásky a súcitu nenabaľuje viac kvót a viac utečencov zo Sýrie, rovnako ako nikoho v západnej Európe nezaujímajú utečenci povedzme z Konga. O tých prvých sa už roky stará susedné Turecko: kde doteraz spali všetci západní humanisti?! O tých druhých sa stará chudobnučká Tanzánia: kde naďalej spia všetci západní humanisti?! Čaká sa zakaždým na povel západných médií a ich východoeurópskych smečiek?
Nikoho zo západných štátnikov nezaujímajú takmer dve miliardy extrémne chudobných ľudí v celom svete, za ktoré nesú zodpovednosť predovšetkým západné veľmoci a ekonomický systém, ktorý mocensky udržiavajú; nikto týmto úbohým ľuďom neponúka otvorenú náruč ani útočisko v teplučkú niekde v Mníchove. Jednoducho sa to cynicky prehliada. A prehliada sa to dovtedy, kým sa utečenci nerozhodnú húfne nasťahovať do Nemecka. Až vtedy to začne byť humanitárny problém, až vtedy treba prejaviť súcit.
Keď v tom majú svoj záujem západné veľmoci, tak odrazu všetci roníme slzy, máme výčitky svedomia, bolia nás srdiečka. Keď pred rokom izraelská armáda hádzala bomby na rodiny s deťmi, západným lídrom postačilo, že izraelská armáda predtým svojim obetiam zdvorilo zatelefonovala, že na nich letí raketa. Vrchol humanizmu, gratulujem! Úplné matkoterezenie! Keď kvôli americkej invázii v Iraku dodnes denne umierajú nevinní ľudia v desiatkach či stovkách, tak už nikto na Západe ani len brvou nemihne. Keď hádzali bomby na ľudí v Belehrade, tak tomu celý Západ tlieskal. Ani keď denne umierali na Donbase nevinné deti, lebo ukrajinská armáda rozpútala občiansku vojnu, ani vtedy slzy neboli v móde. Vtedy bolo treba posielať pusinky statočnej Porošenkovej Ukrajine a držať palce fašistickému Pravému sektoru. Aké pokrytecké! Aké západné!
Aj pravda o kvótach je krutá, hoci ju cez slzy mnohí nechcú vidieť: Západ nechce pomáhať, Západ sa bráni. A bráni sa tým, že chce utečencov odkopnúť na východ. Toľko, koľko dokáže. A keď je treba, zavrie hranice, lebo humanizmus je to posledné, o čo veľmociam ide. Zabudnite na medové ideologické rečičky. Kvóty sú podvod. Sú prejavom krutej a bezcitnej reálpolitiky mocností. Západné veľmoci si kvótami iba ošetrujú svoje vlastné národné záujmy. Zneužívajú na to Brusel a európske inštitúcie. Áno, treba uznať, že svoje záujmy dokážu parádne zabaliť do krepového papiera a ozdobiť ružovými mašličkami: to nič nemení na tom, že ich vzletné reči o solidarite a humanizme sú len pekný obal, za ktorým sa skrýva tvrdá a cynická reálpolitika. V konečnom dôsledku utečencom ubližujú práve oni, nie stredná Európa, pretože násilná internácia utečencov podľa technokratických kvót v prvom rade pošliape práva utečencov.
Kvóty nie sú riešením. Som presvedčený, že utečencom – nevinným ľuďom, ktorí naozaj utekajú pred vojnou - Európa musí pomôcť, ale nedá sa to robiť násilnými deportáciami. Ak chce Európa utečencom pomôcť, tak nech im umožní ísť tam, kam chcú – na Západ. Som zvedavý, kedy západní „humanisti“ konečne pochopia, že iné humánnejšie riešenie neexistuje a prestanú sa odbavovať na strednej Európe, ktorá môže byť solidárna aj inými spôsobmi, než je internácia ľudí na svojom území proti ich vôli.
Už je najvyšší čas prestať šíriť ideologické hlúposti o tom, aký je Západ humánny a aká je stredná Európa nehumánna. Každý si chráni svoje záujmy. Teda každý nie: sú aj takí, čo žijú na Slovensku a chránia záujmy Západu – proti záujmom Slovenska, aj proti záujmom utečencov. A mnohí títo ľudia si myslia, že tým pomáhajú humanistickým ideálom. Lenin vraj na označenie takýchto ľudí používal jeden expresívny výraz, ale nemá zmysel ho po ňom opakovať. Skrátka si povedzme, že na Slovensku žije veľa užitočných ľudí. A vraj im chutí káva...
Slovensko nepodľahne západnej propagande, ktorú šíria kaviarenskí liberáli. Od začiatku hovoríme, že sme za dobrovoľnú solidaritu a kvóty odmietame. Svoj postoj nezmeníme. Neuhneme. Budeme naďalej argumentovať, že Európa v prvom rade potrebuje ochranu svojich hraníc a riešenie príčin problémov. Pomáhajme Afričanov v Afrike, pomáhajme Sýrčanom v Sýrii. Presťahovať celý Blízky východ a celú Afriku do Európy, to môže napadnúť ozaj iba niekoho, kto je úplne odtrhnutý od reality.
Slovensko sa vzoprelo veľkým hráčom, ale pravda je na našej strane. Budeme bojovať. Možno sa niekomu zdá byť tento boj márny – napokon, hrubá sila je na strane veľmocí. Ale nálade v EÚ sa mení každú minútu a nikto nie je nadšený z toho, ako infantilne riešia migračnú krízu Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Čas hrá s nami. Čoskoro sa ukáže, že prijatie kvót bolo bohapustým nezmyslom. Príde ešte na naše slová. Vencerémos!
Držte nám palce, priatelia!